Aké sú prvé zmienky o formovaní slovenčiny?
Prvé zmienky o slovenčine a slovenskom národe máme z 13. a 14. storočia, kedy sa začina formovať slovenská národnosť v súvislosti so vznikaním a upevňovaním slovenského meštiactva a zemianstva. Spoločné potreby týchto dvoch vrstiev si vynucujú používanie slovenčiny na nadnárečové funkcie. Po tatárskom vpáde bolo Uhorsko spustošené, no v 14. storočí za Karola Róberta dochádza postupne k rozkvetu uhorského kráľovstva. Uhorskí králi, či už z arpádovskej dynastie alebo cudzinci na tróne, dbali o dodržiavanie národnostnej rovnoprávnosti v štáte. Národnostné rozpory a roztržky, ktoré sa čas od času vyskytli, sa riešili podľa práva slušnosti, peňažmnými trestami a vo výnimočných prípadoch (pri vzburách) aj stratou hrdla a majetku. Veľkými postavami boli evanjelickí kňazi a učenci a zároveň veľkí uhorskí vzdelanci, napr. Matej Bel.
Slovenčina v začiatočnom období národného obrodenia (bernolákovci)
Jazykovedné dielo Antona Bernoláka patrí do začiatočnej fázy národného obrodenia, do epochy, v ktorej sa dostáva do popredia úloha spoločenského fungovania spisovného jazyka ako významného činiteľa v emancipácii národného obrodenia.
Hoci sa historickým činom Antona Bernoláka dostala slovenčina ako osobitný slovanský spisovný jazyk do slovanskej jazykovedy a začína sa s ňou rátať pri klasifikácii slovanských jazykov, bernolákovčina nezískala platnosť celonárodného spisovného jazyka, zostala zväčša obmedzená na katolícku časť vzdelancov.
Slovenčina v období štúrovcov (19. storočie)
Spoločensko – politické, v širšom slova zmysle literárne jayzkové aktivity v 40. rokoch sú spojené s menom Ľ. Štúra. Ľudovít Štúr, široko angažovaný do spoločenského, politického a kultúrneho diania, napísal sotva tridsařročný jazykovedné diela, ktoré boli publikované v roku 1846: Nárečja slovneskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí a Nauka reči slovenskej.
Pravopisná sústava vychádza z podnetov A. Bernoláka a aj po hodžovsko – hattalovskej úprave si zachovala svoju príťažlivosť. Hoci táto úprava nepredstavovala zlepšenie Štúrovej kodifikácie po jej prijatí sa prejavila ako zjednocujúci, rozhodujúci spoločenský a pragmatický zreteľ: dosiahnutie celonárodnej jednoty, zjednotenie obidvoch strán rozčesnutého slovenského spoločenstva.
Súčasná (dnešná) slovenčina
Podľa Jána Kačalu slovenčina je národný jazyk Slovákov predstavujúci supersystém, ktorý okrem systému spisovného jazyka zahŕňa aj súbor jazykovo príbuzných systémov viac alebo menej diferencovaných (rozlišujúcich) miestnych nárečí.
Súčasná slovenčina ako jednotný národný jazyk je výsledkom špecifického a kontinuitného vývinu prameniaceho v praslovanskom základe. Slovenský jazyk sa teda vyvinul samostatne z praslovanského základu a nevznikol na úkor ani na konto iného slovanského jazyka odštiepením sa od neho v neskorších storočiach.
Medzijazyková dimenzia súčasnej slovenčiny predstavuje spoločenské postavenie, kultúru a vyučovanie slovenského jazyka ako jazyka štátotvorného národa vo vzťahu k jazykom, s ktorými príslušníci slovenského národa majú aktívne kontakty:
1. kontakty s jazykmi medzinárodného dorozumievania,
2. kontakty s jazykmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v SR,
3. kontakty s jazykmi susedných národov.
Mimojazyková dimenzia predstavuje celkovú orientáciu daného spoločenstva na isté duchovné hodnoty, organiozáciu života, pôsobenie hromadných jazykových oznamovacích prostriedkov a orientácia vyučovania a vzdelávania na tieto hodnoty a vplyv týchto činiteľov na jazyk, jeho používanie a kultúru.
Do mimojazykovej situácie zahŕňame aj stav jazykového vedomia v danom národnom spoločenstve a vzťah používateľov k spisovnému jazyku, k jeho kultivovaniu, ako aj k celému národnému jazyku. To ovlyvňuje celkový stav jazyka, jeho normu, kodifikáciu a jazykovú kultúru.
Kto určuje pravidlá v jazyku?
Ján Findra vo svojej knihe Jazyk, reč a človek odpovedá na túto otázku takto:
“Dnešná podoba jazyka, vrátane jeho normy, je výsledkom stáročného historického vývinu. V rámci tohto kontinuitného vývinu nám ju zachovali a odovzdali nositelia jazyka, ktorí ním komunikovali. Jazykovedci iba skúmali, vedecky analyzovali jazyk a jeho normy a to, čo zistili, objavili, vniesli do kodifikačných príručiek.“
Čo je pre mňa bubákom v slovenčine?
Použitá literatúra:
1. Ľudovít Štúr a reč slovenská: Prednášky z konferencie konanej 13. – 14. júna 2006 v Bratislave, editor: Slavomír Ondrejovič. Veda – vydavateľstvo SAV, 2007
2. Ján Kačala: Slovenčina v literárnej praxi. Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin, 2006
3. Ján Findra: Jazyk, reč a človek. Vydavateľstvo Q111, Bratislava, 1998
