Vo francúzštine je veľké množstvo pravidiel, ktoré sa naučíte postupne. Osobne sa mi však stalo aj to, že som začal hľadať nejakú logiku alebo pravidlo aj v poznatku, ktorý som sa naučil ako samozrejmosť v nižšom veku. A čuduj sa svete, veľakrát sa mi podarilo aj k nejakému (niekedy nepísanému) pravidlu dostať.
V mnohých smeroch vám pomôžu gramatické príručky (Francúzska gramatika je skvelá kniha), ale odpovede na všetky otázky vám nedá nikto a preto musíme surfovať na rôznych jazykových fórach, prípadne udržiavať kontakt s rodeným hovorcom, ktorý tiež vždy nevie na všetko odpovedať, pretože pre neho je to prirodzené.
Konkrétnym problémom pre mňa v minulosti boli dve frázy C´est a Il est. V škole nás ich naučili rozlišovať prekladom To je a On je. Vo väčšine prípadov ide o správny postreh, no niekedy sa našla nejaká výnimka.
V tomto článku si ukážeme základné použitie C´est, rovnako tak aj Il est a skúsime nájsť spoločný prienik.
C´est sa používa v kombinácii s podstatnými menami pri všeobecnom predstavení ľudí, vecí, národností, náboženstiev a profesií, ide za nim neurčitý člen:
- C’est un homme.
- C’est une belle voiture.
- C’est vraiment une belle mer.
- C’est un Français.
- C’est un medecin.
- C’est une juive.
- C’est un Français intelligent.
Ak chceme do vety s C´est dostať určitý člen, musí za ním nasledovať predložka de:
- C´est la chaise de Pierre.
C´est sa používa aj s prídavnými menami, ak vyjadrujeme osobný názor na niečo/niekoho alebo kolektívny názor:
- Oui, c’est beau! (nikdy nie c’est belle/beaux)
- La mer, c’est beau.
- Une rose, c’est beau.
- C’est beau, c’est parfumé, une rose.
Rovnako tak aj pri všeobecnom opise prostredia či ľudí:
- C’est beau, un enfant.
- C’est beau, une rose.
- C’est beau, les roses. (beau nie belles, keďže nejde o konkrétne ruže)
Il est používame s podstatnými menami profesií, náboženstiev a národností, ale NIKDY za nimi nesmie nasledovať žiadny člen a ani iné prídavné meno, pretože v tom prípade musíme použiť c´est:
- Il est français.
- Il est medecin.
- Il est juif.
Pre Il est je typické, že sa používa v kombinácii s prídavnými menami a popisuje konkrétnych ľudí a veci:
- Il est grand.
- Il est petit.
- Il est beau, cet enfant.
- Elle est belle, cette rose.
- Elles sont belles, ces roses. (tu, keďže ide o konkrétne ruže, dochádza k zhode)
Ako vo všetkom v jazyku, tak aj tu musíme pozerať na celkový kontext a musíme vedieť, čo máme na mysli a chceme opísať. Viem si predstaviť, že takéto malé rozdiely môžu nachytať nejedného skúseného učiteľa alebo používateľa jazyka a v konečnom dôsledku nejde o chybu obrovských rozmerov. V tom však tkvie jedinečnosť a krása jazyka – v jeho nevyspytateľnosti.
Ďalšie články:
Rozdiely v používaní prídavných mien v angličtine 1
Kroky k uspešnému naučeniu sa jazyka – kroky 1, 2, 3
