Dar pre Slovensko – Ľudovít Štúr

Vonku je mrazivo. Hrobár sa veru nepoteší, že mu treba ďalšiu jamu kopať. A ty Karolko, braček môj, už ťa vidím, ako mi kývaš. Predbehol som ťa o jeden deň, dnes je 12. január a ty si odišiel 13. januára. Tak už budeme aj s Jankom starším traja pokope i s našimi. Už ostanú tu ako traja králi len Samko, Karolínka a Janko mladší. Ej veru, bolo nás šesť , ale dostali sme lásky i chleba dal sa zjesť.

Keď som prišiel na tento svet, farebné lístie lietalo vo vetre, 28. októbra, roku 1815 to bolo v Uhrovci. A dnes sa píše rok 1856 a snehové vločky mi prišli zatancovať na rozlúčku.

Zbohom Modra, mestečko ty milé, prirástlo si mi ku srdcu.

Zbohom Slovensko moje rodné. Bolo mi cťou narodiť sa i umrieť v tvojom náručí.

Spomínam si, akoby to bolo len toť nedávno, ako som ako 12 ročný odchádzal od otca Samuela, môjho prvého učiteľa, ktorý ma naučil aj latinčinu a mamušky Anny, múdrej a vľudnej to ženy, študovať do sveta, do Rábu (Györ). Naučil som sa tam veľa z dejín a jazyky – maďarčinu, nemčinu, gréčtinu.

Po dvoch rokoch som pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, ale v 34-tom som sa pre finančnú situáciu vrátil do Uhrovca a pracoval som ako pisár u grófa Karola Zaya.

Samo však toľko naliehal, že som sa v septembri vrátil do Bratislavy. Tento chlapisko je taký zanietený a to jeho básnické črevo! Určite raz vytvorí nezabudnuteľné básne. (Samo o niekoľko rokov po 1860 napísal básne Branko, Kráľohorská, Mor ho! a iné.)

Nasledujúce roky boli plodné i krušné. Mal som však rád moju rodnú hrudu a snažil som sa otvoriť cestu múdrym, šikovným, láskavým ľuďom od našich krásnych Tatier až po Dunaj. Bavila ma práca knihovníka v školskej knižnici, prednášanie dejín slovanov a ich literatúr na lýceu i úloha tajomníka Spoločnosti česko-slovanskej.

Výnimočným dňom bol pre mňa 24. apríl roku 1836, kedy sme s priateľmi Jozefom a Milanom usporiadali slávnosť na Devíne a prijali sme slovanské mená. Ja som prijal meno Velislav, ktoré som už používal aj pred Slávnosťou.

Takmer o celý rok nám Spoločnosť zakazali a tak sme 12. apríla založili Ústav reči a literatúry českoslovanskej. V jeseni som mal 22 rokov a nekonečnú energiu na písanie článkov pre slovenské, české, chorvátske, či poľské noviny. A neutíchajúci hlad po vedomostiach.

Nitra mila, Nitra

Nitra mila, Nitra, ti visoka Nitra,
Gdě su oni časi, u kih si ti cvitla?
Nitra mila, Nitra, ti slovenska mati!
Kad pozriem na te, moram zaplakati.
Ti si bila něgda svih děržavach glava
U kih teče Dunaj, Visla i Morava;
Ti si bila stanje kralja Svatopluka,
Kada tu vladaše njegva močna ruka.
Ti si bila sveto město Metodovo.
Kad tu našim otcem kaza božje slovo.
Sada tvoja slava zakopana leži;
Tak se vrěme měnja, tako svět taj běží.

Báseň je mojim prekladom slovenskej piesne Nitra, milá Nitra
do ilýrčiny a vyšla v časopise Danica ilirska III. č. 22, 1837.

O rok, v 38-om, som začal študovať jazykovedu, históriu a filozofiu na univerzite v Halle.

Keď som sa vrátil do Bratislavy, opäť som bol zástupcom nášho drahého profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej na ev. lýceu. Počas pobytu na fare v Hlbokom 11. – 16. júla v 43-ťom sme sa s priateľmi Jozefom Miloslavom a Milanom Miloslavom dohodli na potrebe jednotného spisovného slovenského jazyka. Za základ sme vybrali najrozšírenejšie stredoslovenské nárečie. O deň neskôr 17. júla sme boli za Jankom Hollým, otcom bernolákovčiny, na Dobrej vode, ktorý nám náš úmysel odobril.

O niekoľko mesiacov som sa pustil do písania spisu Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (Nárečia slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí) a Náuka reči slovenskej.

Založili sme celonárodný spolok Tatrín, vydávali noviny. Keď som mal 32 rokov stal som sa poslancom uhorského snemu, v Prahe sme založili spolok Slovanská lipa.

V bujarom roku 1848 sme 11. mája v Liptovskom Mikuláši v kúpeľoch (dnešná stanica) vyhlásili Žiadosti slovenského národa. Neboli to ľahké roky – avšak vízia slovenského jazyka a samostatnej vlasti nám dodávali silu a odvahu.

V 51-om, keď zomrel Karol, som sa presťahoval do Modry, aby som sa postaral o mojich 6 synovcov a neter. O pár mesiacov po ňom sa pobral aj môj otec.

Dokončil som vtedy moje filozofické dielo Slovanstvo a svet budúcnosti (originál bol v nemčine, prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščago v Moskve).

Modra mi dala inšpiráciu dokončiť aj dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských.

Tam, kde sa dnes 12. januára 1856 poberám i ja, odišli tri roky dozadu aj dve moje vzácne ženy – verná priateľka Adela Ostrolúcka a moja milovaná mamuška.

Oporou tu v Modre mi je Janko Kalinčiak, dobrý to človek. Mal som činorodý i krušný život. Mal som však obrovské šťastie na dobrosrdečných, odvážnych a čestných priateľov milujúcich rodný kraj a materinskú reč.

Odchádzam, no v srdci dúfam, že našim nasledovníkom sa podarí vyrvoriť samostatný slobodný štát a našu slovenskú reč raz budú chcieť spoznať aj všelikde vo svete. Ja o nej rád rozprával kamkoľvek som cestoval a kdekoľvek som študoval.

“Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.”

(Ňeopúšťajme sa! In: Slovenskje národňje novini, 1846, č. 55)

Ďakujem vám za celonarodný pohreb v Modre 16. januára 1856.

Aké jazyky ovládal Ľudovít?