Slnečný kúpeľ

Mestský notár Škorec, s chudou umučenou tvárou, na ktorej kožka len tak visela, si už zúfal. Zo dňa na deň mu bolo ťažšie prejsť cez veľký mestský rínok. Akýsi neurčitý pocit strachu sa ho zmocňoval, keď prechádzal cez jeho holý, žabicou vydláždený priestor. Zdalo sa mu, že sa v samom prostriedku rínku potočí, zakrúti, nebude sa môcť na nič podoprieť a odpadne. Druhí mávajú ten istý pocit, keď musia prejsť ponad potok cez úzku lavičku.

Dlho sa premáhal a chodil cez rínok, aby vzdoroval tomuto strachu. Konečne raz skutočne dostal závrat a musel sa oprieť, navidomoči mnohých, o stĺp lampy a tak stáť za chvíľku, kým sa osmelil ďalej ísť.

Zdôveril sa s týmito pocitmi aj mestskému doktorovi Edutovi, mladému ešte človekovi, bez fúzov, s hustými bakombardami, dobrej a vážnej tvári.

Doktor ho zachytil prejsť sa za mesto.

„Nervozita,“ povedal mu, „šport, kamarát, a ozdravieš. V zime ródle, korčule, ski [ši] v lete chôdza, kúpele, menovite slnečný kúpeľ…“

„Neverím ani vzduchu, ani slncu,“ odporoval temno Škorec. „Pre mňa sa chystá tma – mozgová tma… Dovoľ, aby som sa ťa chytil. Omnoho bezpečnejšie sa cítim, keď sa držím niekoho.“

Šli poľnou cestou medzi brehmi, ktoré sa už zelenali novou, bledozelenou trávou. Slnce lahodne pálilo cez hrubé súkno zvrchníkov.

Vzduch priezračný a ľahký mimovoľne šíril nozdry a pľúca. Pohladkával líca, ako neviditeľná, jemná hodvábna šatka. Tento závan prírody vlnil drobnú oziminu a striasal kvet z kvitnúcich čerešieň. Cesta sa už prášila a hrudky zoschnutého blata mrvili sa pod nohami.

Doktor sa uštipačne zasmial:

„Neveríš vzduchu, ani slncu. Nepotrebuješ veriť, len pozrieť pred seba a skúsiť ich… Aká bola táto cesta pred troma týždňami. Blato po kolená, mláky. Pozri, teraz je ako dlaň… A tieto brehy. Aké smutné a holé boli. Pozri, rozzelenali sa… I ty si také bahno a mláka, holý a smutný breh… Buď na vzduchu a slnci, omladneš, ako, ľaľa, tamten brezový hájik. Veru.“

„Filozofia alebo poézia je, čo vravíš.“

„Čoby. Zdravoveda… Vieš čo? V júni začneme spolu slnečné kúpele, aby ti nebolo samému smutno. Priberieme k sebe aj zverolekára Papsta. To je tiež taký nervózny pán. Vždy sa chytá za hlavu a tancuje ešte aj vtedy, keď sedí pri pive.“

Tak sa stalo, že notár Škorec, doktor Edut a zverolekár Papst chodili každé pekné letné odpoludnie kúpať sa k úpustu, neďaleko za mestečkom, tak asi dvadsať minút. Miesto bolo pekné. Z jednej strany vŕšok celý zelený, na jeho úpätí bujná mäkká pažiť. Z druhej strany husté nepriehľadné vrbiny s drobným riečnym pieskom na brehu. Práve dobrým na vyvaľovanie sa a praženie na slnku.

Za vŕškom viedla hradská. Odtiaľto, kto bol zvedavý, mohol sa dívať na kúpajúcich sa. Ale ktože sa bude dívať na to, keď sa chlapi kúpu?

A potom, ktože chodí v lete poobede po hradskej? Nevyjde veru ani Marína Sirenáková, ani pehavá, ale pekná Rozetka Mandalíková, ani mladá, kučeravá podsudcová, zapudrovaná Bety Rišáková. Tie vychádzajú len večierkom, keď mesiac svieti, ako hviezdy. Pred gazdami, vandrovníkmi, dedinčanmi a dedinčiankami niet sa čo hanbiť.

Kúpali sa teda páni veselo. K slnečnému kúpeľu pripojili aj gymnastiku Müllerovho systému*.

Chodili po brehu, hádzali rukami raz pred seba, raz od seba, drgali a krútili nohami, na bruchá sa hádzali, na chrbty prevaľovali, a to všetko podľa komanda doktorovho, ktorého bolo poznať iba po hustých bakombardoch a nohavičkách červenej farby. Okrem toho doktor mal najhrubšie nohy a zarastené prsia.

Notár mal modré nohavičky, ale poznať ho bolo aj po podlhovastej hlave s chumáčom mokrých vlasov v čele a po tenkých ako trieska nohách a ramenách.

Zverolekár Papst pýšil sa s nohavičkami s červenými a bielymi pásikmi, guľatou, plešivou hlavou. Ináče ich nebolo rozpoznať.

Leto bolo krásne, horúce, bez vetrov, a tak sa naši páni každé popoludnie kúpali. Choreli od slnca od hlavy do päty. Notár sa už-už zotavoval a bez strachu prešiel zo tri razy cez rínok. Zverolekár sa už tak nehniezdil a nebúchal do boku susedov, čo sedávali s ním v kiosku mestského hostinca. Doktor Edut však sa tešil, že jeho rada pomohla menovite Škorcovi a radil každému slnečný kúpeľ, spojený s vodným a Müllerovou gymnastikou.

Ale nie preto žijeme v malom meste, aby sme sa nikdy nezasmiali a len svoje nervy kurovali. Zahrajú nám aj tu veselé frašky, keď aj nie chýrni umelci, ale teraz ten a druhý raz ten. Niekedy aj samé predstavenstvo obce…

Matej Jakub, polremeselník a polgazda, kosil v jedno odpoludnie ďatelinu na svojej rate neďaleko úpustu. Slnce pražilo, ako by sa nebol zohrial? Zohrial sa veru do červena a do potu. Pritom ho veľmi pálili nohy v čižmách. U nás sa síce takí ľudia, ako bol Jakub, od krstu do smrti nekúpu, vyjmúc tých pár detských kúpeľov, ale, divná vec, Jakubovi zachcelo sa odrazu aspoň nohy si omočiť.

Hodil kosu a už sa spúšťal z vŕšku k úpustu, keď sa odrazu zastavil. Traja celkom nahí ľudia s fúzmi a bradami, v krátkych, farbistých nohavičkách, krútili hlavami raz napravo, raz naľavo. Jakub tiež pokrútil hlavou a pozrel na nebo, či neletí nejaký balón. Ale o balóne ani chýru. Siné, hlboké, bez obláčka nebo klenulo sa nad ním.

Čo tí vrtia toľko hlavami? Jeden z naháčov vykríkol, a tu, neslýchaná vec, všetci traja počali sa pliaskať po stehnách. Dvíhali ruky dovysoka a rýchlo spúšťali ich k lýtkam. Pliaskalo to, ani čoby piestom prali.

Jakub nerozumel. Napadlo mu hneď, že to budú iste tí traja blázni, o ktorých čítal v novinkách, že ušli z blázinca a ponevierajú sa po okolí.

Učupil sa a štvornožky vyšiel naspäť na vŕšok, len aby ho nezbadali a za ním sa nepustili. Ani sa len neobzrel.

Keď zišiel na hradskú, skoro behom pustil sa dolu ňou, aby vec oznámil slávnemu predstavenstvu… Takto znebezpečovať ľudí!… Ak im tak napadne všetkým trom za mnou sa pustiť. Krásne by bol vyzeral…

Stretol sa s Mrvenčíkom, gazdom z Dolnej ulice, ktorý tiež išiel s kosou na ďatelinu. Vtedy mu napadlo, že si kosu nechal na ráte.

„Nože, susedko, tam mám kosu na mojom ďatelinisku. Opatri mi ju. Idem s vážnou vecou.“

„S akou?“

Jakub zamrkal očami smerom k úpustu:

„Pri úpuste si daj pozor,“ upozornil ho.

„Čože sa stalo?“

„Akísi blázni sa kúpu… Ušli z mesta. Pomysleli si, že sa okúpu a tam sú. Hrozia sa proti nebu a pliaskajú jeden druhého.“

„Nehovor.“

Jakub sa zadušil.

„Idem to oznámiť predstavenstvu,“ podotkol vážne, „a ty si daj pozor, aby ťa nezbadali.“

Mrvenčík sa chcel vrátiť, ale sa stretol s Janom Holubom, mešťanom z Horného konca. Obidvaja potom osmelili sa pozrieť z vŕšku na kúpajúcich.

Šli tadiaľ dve ženy a tiež sa zastavili.

Zastali dívať sa aj traja čižmári, ktorí šli z jarmoku a niesli na žrdiach nepredané čižmy.

Onedlho bola na vŕšku celá kopa ľudí a smiala sa pohybom a posunkom našich naháčov, kúpajúcich sa raz vo vode, raz na slnku a gymnastizujúcich sa.

Ale smiech bol tichý, tlmený, aby to tí traja nejako nepočuli a nezbadali divákov.

Doktor Edut raz vyskočil na breh s pažiťou, a za ním šikovným pohybom vyhodil sa na breh aj notár, zverolekár sa už počal tiež driapať, a čižmári už aj brali svoje žrde, plašiac:

„Na nás idú!“

Všetci vyhrnuli sa na hradskú.

„Ide richtár,“ povedal ktosi.

Skutočne, vynorila sa hrubá a veľká postava pána richtára obce, Ernesta Smaženíka, v bielych plátenných šatách, v mäkkej košeli bez kravaty, so slameným klobúkom, posoteným na tylo. V ruke mal trstenicu a rozháňal ňou pri každom kroku. Ponáhľal sa veľmi a váľal dlhé kroky. Pri ňom drobčil krátky Jakub, majúc klobúk dolu z hlavy od teploty. Obďaleč po bokoch richtárových šli dvaja mestskí sluhovia so šabľami.

Richtár so zmrašteným obočím prezrel zástup.

„Kde sú?“ opýtal sa prísne.

Jakub ukázal k úpustu.

Richtár vyšiel na vŕšok a pozrel dolu. Zástup šiel za ním.

„Kto sú to?“ spýtal sa zase, práve tak prísne ako predtým.

Nik nevedel.

„Choďte Jakub, a oslovte ich, aby sa hneď obliekli, — vy ste boženík.“

Jakub sa poškrabal za ušami.

„Ja? Prečo ja?“

„Vy ste boženíkom,“ opätoval richtár.

„To nepatrí boženíkovi… Veru… Aby ma zmlátili,“ protestoval Jakub a odstúpil od richtára do pozadia.

„Choď ty,“ rozkázal Smaženík mladšiemu mestskému sluhovi, „len zhurta na nich, aby sa hneď a zaraz obliekli, že im to rozkazuje richtár… No, čo sa nehýbeš?… Rozkazujem ti, marš!“

Sluha sa nehýbal. Pomyslel si na dieťa, čo sa mu pred mesiacom narodilo. Ktože ho opatrí?

„Pán richtárko,“ povedal nahlas, „ktože sa bude potom starať o môjho Ďurka?“

Ani starší sluha sa neopovážil.

Čižmári, smelí chlapci, sa vyhovorili, že ich nepočúvnu. Mrvenčík sa len zasmial a povedal: „Ja? Dobre by bolo.“

– Akože ich zlapáme? – hútal richtár, – a keď ich zlapáme, nemáme ich čím poviazať… A keby sme aj mali ich čím poviazať, ako ich odšutrujeme?

Traja kúpajúci sa práve v tomto čase počali otvárať a zatvárať ústa.

„No, blázni,“ hundral richtár, „otvárajú bez príčiny papule…

Šándor,“ obrátil sa k mladšiemu sluhovi, „choď a daj zapriahnuť do mestskej príležitosti, príďte sem a dones aj povrazy. Ale sa ponáhľaj!“

Sluha odbehol.

Naháči ešte za chvíľu otvárali a zatvárali ústa, potom odrazu udreli sa po stehnách a otrčili ruky s roztvorenými dlaňami proti sebe. To bol ich müllerovský pozdrav.

Hneď za tým počali sa obliekať.

Ledva si notár položil veľký slamený klobúk na hlavu, aký nik nenosieval, richtár si pľasol do dlaní a vykríkol v najväčšom podivení:

„Veď je to náš notárko!“

Dohrmel koč.

„Veď je to doktor Edut,“ skríkol Jakub.

Konečne poznali aj zverolekára.

Že by sa všetci traja boli zbláznili, nemôže byť, – pomyslel si richtár a hodiac za ním stojacemu Jakubovi dosť nahlas do očí, že je mamľas, zišiel dolu vŕškom ku rieke. Pozdravil sa pánom a zavolal im na druhý breh:

„Nech sa páči na tento breh vystúpiť. Hore vás čaká mestská príležitosť. Môžete sa odviezť…“