pondelok, 23 decembra, 2024

SLOVENČINA

Balada Kozia skala

 

Autor: Janko Vlastimil Matúška

Balada na motívy ľudovej slovesnosti

 

Temno hory hučia, vietor stromy metá
a o Kozej skale strašná povesť lieta.

„Bratku, kde bežíš na tom sivom koni?
Čo ti tak náhlo? Azdaj dakde horí?
Kôň sa ti zbesnel, či mu v ušiach zvoní?
Veď ťa povláči, aj seba umorí!“
Také okriky Janka zastávajú,
ale on nedbá, veď mu je kôň zdravý,
nech si tam kričia, nech si tam volajú.
tak si preletel okolo Oravy, ta, kde sa spína strašná Kozia skala,
akoby z neba strela prefundžala.

Slnko zapadlo – polnoc už prichodí,
vietor len jačí dolu dolinami,
hustá temná noc divú hrúzu plodí
i pusto všade hustými horami.

Zver, vtáctvo v strachu do dier sa uvrhlo,
hlboko hrmí a hrom všetko borí,
blýska sa, prší, nebo sa pretrhlo –
pri Kozej skale tichý ohník horí.
Tam Janko čuší, hromu sa neľaká,
dychtivý smelo na svoj osud čaká.

Búrka utíchla. Keď už polnoc prišla,
ešte raz zhrmí, aj raz sa zablysne,
a Kozia skala jak dáke kulisne
rozdvojila sa a z nej panna vyšla.
Uvidí Janka, vľúdne ho privíta,
aby povedal, čo si od nej pýta.
„Ach, milá panna, kráľovna pokladov,
Láska a obec semká ma dohnaly.
Dve letá tomu, čo ja s dievkou mladou
som sa soznámil, lež mi ju nedali,
že som chudobný a ona bohatá,
jej kaštiel krásny, má chyžka strapatá.
Prosím ťa, panna, dák prostriedky hledaj
a mne biednemu zúfať v strachu nedaj.
Toto je jedno. – Druhô, hoj, prebeda,
keď na to myslím, vlasy mi vstávajú,
To sa už ani tak vysloviť nedá:
Nad našou obcou je diera veliká, v nej žraví draci už dávno bývajú,
keď sa jasný deň v chladnú noc prevlieka,
na náš dobytok vždy vybehávajú,
statok nám bijú, aj všetku hydinu,
a tým do biedy vkladajú dedinu.

Pomôž nám, panna, sami si nevieme,
pomôž úbohým, ináč zahynieme.“ –

Panna počula, divo sa zamračí:
„Ozaj to možno, či ma tvoj hlas klame?
Ale však ich znám, sem sa jeden vláči,
Hody robieva na protejšej jame.
Tu máš ten prútik, bež domov veselo,
vchoď ku tej diere a merkuj na drákov,
ale ich nikde nespusť z svojich zrakov!
Keď sa vytiahnu, maj sa ku nim smelo,
saď na jedného, druhého tni prútom,
oni sa budú zvíjať z protivenia,
potom daj zožrať ten prútik tým žrútom,
Ihneď v kolomaž čiernu sa premenia.
Keď to vykonáš, ku mne sa navrátiš –
Len sa drž smelo, tak nič neutratíš!“ –

Zas zahrmelo, zavrela sa skala –
Janko šiel konať, čo panna kázala.

Minuly časy, minul mesiac celý,
čo Janko drakov na vnivoč obrátil.
Zas sa vystrojil k tej panne veselý,
aj po odmenu šťastne sa navrátil.

Rozložil ohník, vôkol robí čary,
zaklína duchov, pannu vyvoláva:
„Kráľovná božská! Hotuj pre mňa dary,
zkazil som drákov, šťastná je Orava.
Odmeň si Janka, daj z tvojho pokladu,
veď si sľúbila nevestičku mladú.“

V tom hrom zahučí, a aj, s Kozej skaly
kus sa odrúti – to sa dvere dnuká:
Čierni duchovia dnu ho zavolali.
A on šiel smelo. Panna ho ponúka:
„Tu máš července a tu striebro, zlato,
vyber si, čo chceš, budeš mať poklady –
ale pozoruj, bys nezhynul zato,
škoda by bolo, keď si ešte mladý.
Mnohí už ľudia pre striebro sem prišli –
že ale viacej brali ako treba,
hneď zahynuli, odtiaľto nevyšli,
mňa znečistili i zkazili seba.
Tu máš na hrbách, naber si tu z toho,
a druhô nechaj – oj, zle brať je mnoho!“

Panna si sadla. Janko sa obzerá
a nado dvermi zočí dač pekného,
vezme z peňazí, hodne si namerá,
môž mu to dosť byť až do smrti jeho.
keď preč odchodil, s dverí veniec schytí –
„Dobre to bude neveste na čelo“ –
Tak si on myslí a s tým chce odíti.

V tom sa zablysne –  strašne zahrmelo – dvere sa zavrú a tma ako v rohu.

Janko sa modlí, obracia sa k Bohu,
ale už darmo: prepadla sa skala a o Jankovi len povesť zostala.

 

Autor foto: Robo Majtán

Janko Vlastimil Matúška

Slnečný kúpeľ

Slovenčina v minulosti a dnes