Čo je to sociolingvistika?

Sociolingvistika je jazykovedná disciplína skúmajúca spoločenské podmienky jazykovej komunikácie, vzťah jazyka a spoločnosti, vzťah používateľov jazyka k jazyku. Historicky má blízky vzťah s lingvistickou antroplógiou. Skúma, ako sa sociálna štruktúra a spoločenské vzťahy premietajú do používania jazyka a ako pomáha vytvárať sociálnu realitu používanie (určitého) jazyka, jazykovej variety.

Je to mladšia vedná interdisciplína – ako samostatná vedná disciplína vznikla socolingvistika v druhej polovici 50. rokov 20. storočia.

Je súčasťou modernej lingvistiky, je to tzv. integrujúca veda (“pohľad”), ktorá pochádza z rôznych vedných odborov ako je sociológia, antropológia a ktorá má širokú škálu príbuzných vedných oblastí, takých, ktoré súvislosti jazyka a spoločnosti skúmajú empirickými metódami.

Sociolingvistika ako veda čerpá zo sociológie a lingvistiky, ako aj z pragmatiky (napr. analýza diskurzu). Sociológia je náuka, ktorá sa venuje štruktúre ľudskej spoločnosti a zákonitostiam jej vývoja. Sociologickými zdrojmi a inšpiráciou sociolingvistiky sú autori ako napr. Bourdieu, Foucault, Durkheim, Habermas, Goffamnn, Garfinkel.

Medzi lingvistikou a sociológiou je asymetria – sociolingvistikou sa zvyčajne zaoberajú školení lingvisti, veľmi málo sociológov. Sociológia a lingvistika sú vo vzájomne závislom vzťahu. Každá z nich využíva poznatky druhej.

Sociolingvistika vs. sociológia jazyka

Chápanie makro- a mikrosociolingvistiky pochádza zo sociológie.

Predpona makro- znamená, že ide o skúmanie jayka veľkých jazykovývh spoločenstiev (napr. národa), pričom na mikrorovine ide o jazyk malých skupín obyvateľstva (napr. rodín a pod.).

Sociológia jazyka je sociologická disciplína, ktorá skúma rolu jazyka v spoločnosti a venuje sa úlohe jazyka v spoločeskom živote.

Aj mikrosociolingvistika sa zaoberá tým istým, ale inak, cez výskum interakcií medzi ľuďmi.

Ide skôr o rozdiel v pohľade a prístupe k problematike ako o rozdiel v témach.

Medzi kľúčové slová makroroviny sociolingvistiky zaraďujeme jazykové variety a ich typológiu (slang, argot, nárečia, slová používané v médiách, v rôznych profesiách, spisovný jazyk, jazykovú politiku, jazykovú lultúru), stratifikáciu národného jazyka, normu, úzus, kodifikáciu.

1. Makrosociolingvistika – stratifikačná – vzťah medzi rozvrstvením spoločnosti a rozčlenením jazyka = sociolingvistika spoločnosti
2. Mikrosociolingvistika – interakčná sociolingvistika – sociálne aspekty komunikačnej interakcie = sociolingvistika jazyka, ktorá je zameraná na štúdium jazyka.

História sociolingvistiky

O uznaní vzťahu jazyka a spoločnosti sa dozvedáme už z diel antických autorov. V 19. storočí sa niektorými otázkami vzťahu medzi jazykom, národom a kultúrou zaoberal napr. Wilhelm von Humboldt.

Na spoločenský charakter jazyka upozornil zakladateľ štrukturalizmu Ferdinand de Sassure a venovala sa mu aj francúzska tzv. psychologická a sociologická škola a hlavne lingvisti Antoine Meillet a Joseph Vendreyes.

Ferdinand de Saussure vníma jazyk ako ľudský fakt, sociálnu inštitúciu a znakový systém. Svoju pozornosť venuje aj statickej lingvistike. Je to opis jazyka, ktorý nazýva gramatikou. Tá študuje jazyk ako systém výrazových prostriedkov.

Vývin sociolingvistického myslenia

Predchodcami modernej sociolingvistiky sú Bloomfield, Sapir, Hjemslev, ale aj predstavitelia pražskej školy. Významný impulz pre súčasnú sociolingvistiku predstavujú aj práce Valentina Vološinova a Michaila Bachliana z 30. – 50. rokov 20. storočia.

V roku 1926 bol ligvistami založený tzv. Pražský lingvistický krúžok (PLK), ktorý vytvoril novú lingvistickú teóriu a ktorý významným spôsobom ovplyvmnil vývoj modernej jazykovedy 20. storočia.

Vývin sociolingvistického myslenia na Slovensku

Sociolingvistický výskum na Slovensku sa sústavnejšie konštituuje až v 90. rokoch 20. storočia. Sociolingvistika sa vyučuje ako predmet na vysokých školách.

Stavebný kameň tohto výskumu sa položil v prvej polovici 60. rokov. Vtedy sa uskutočnila vedecká konferencia o výskume spisovnej slovnečiny, ktorú usporiadalo Združenie slovenských jazykovedcov. Príspevky z tejto konferencie vedenej E. Paulínym vyšli v  zborníku Hovorená podoba spisovnej slovenčiny (1972), v ktorom sa dozvedáme o jazykovej situácii niektorých slovenských miest.

Jazyková komunikácia

Stredoslovenské nárečia

Aké jazyky by sme mali ovládať?

Zdroje: 1 2