Slovo abeceda pochádza z prvých dvoch písmen gréckej abecedy alfa a beta. Ako prvý ho použil Tertullianus v 2. – 3. storočí n. l. v jeho latinskej forme alphabetum.

História abecedy sa začala v starovekom Egypte. V roku 2700 p. n. l. malo egyptské písmo 22 hieroglyfov, ktoré predstavovali slabiky. Používali sa ako návody na výslovnosť, písanie gramatického skloňovania a neskôr na prepis cudzích slov a mien. Neboli však systémom a nepoužívali sa na kódovanie egyptskej reči. Sú predpoklady, že v strednom Egypte okolo roku 1700 bolo pre semitských robotníkov vyvinuté protosinajské písmo, ale iba jeden z týchto spisov bol rozlúštený. Na základe vzhľadu písmen a mien sa predpokladá, že je založený na egyptských hieroglyfoch. Toto písmo sa nakoniec vyvinulo do protokanaánskej abecedy, ktorá sa následne prepracovala na fénickú abecedu.

22 fénických písmen nadobudlo štandardizovanú podobu na konci 12. storočia p. n. l., písala sa sprava doľava a samohlásky boli vynechané.

Fénické písmo bolo prvým veľkým fonematickým písmom, ktoré bolo dostatočne jednoduché na to, aby sa ho naučili aj bežní obchodníci a bolo možné použiť ho na zapisovanie mnohých rôznych jazykov, pretože slová zaznamenával fonematicky.

Postupne sa fénické písmo šírilo po Stredomorí. V Grécku bolo upravené pridaním samohlások, čím vznikla prvá skutočná abeceda.

Forma gréckej abecedy Cumae bola prenesená gréckymi kolonistami na taliansky polostrov, kde z nej vznikli rôzne abecedy používané na písanie a jednou z nich sa stala latinská abeceda. Tá sa rozšírila po Európe, keď Rimania rozširovali svoju ríšu. Aj po páde Rímskej ríše abeceda prežila a začala sa používať pre románske jazyky a potom pre ostatné jazyky Európy.