Písanie

…

– A ja ti hovorím, že vôbec nepočúvaš! Ten tranzistor si nemala vyhodiť. Musíme ho ísť pohľadať a doniesť naspäť na povalu. Ihneď!

– Teraz v noci?

– Áno. Choď pre tú veľkú baterku v dielni!

Tomáš si povzdychol. Cítil sa stratený. Bezmocný. Klára akoby v poslednom čase úplne ohluchla. V poslednom čase? Trvalo to už niekoľko mesiacov. Vlastne odvtedy, čo odišla Milada, jeho žena. Nechala im na kuchynskom stole list a tri ručne vyrobené náramky so srdiečkom. Obsah listu bol stručný:

“Odchádzam. Nehľadajte ma. Ľúbim vás. Vrátim sa.”

Odvtedy v ich dome vládla zvlástna atmosféra. Stráca jeho dcéra sluch? Hovorí jej niečo aj stokrát, ale akoby to vôbec nepočula.

Aj dnes.

Bola sobota a ráno jej prikázal povysávať povalu, ktorá bola “chráneným kráľovstvom” jej brata Kristiána.

– “Klára, povysávaj dnes aj povalu, ale s ničím tam nehýb, ani nič nevyhadzuj.”

Kristián tam mal rôzne haraburdy po starom otcovi a starý tranzistor bol jeho obľúbenou hračkou. Neustále ho ladil a počúval, potom si niečo zapisoval do zápisníka, ktorý sa odomykal kódom ako trezor. A Klára ho pri upratovaní vyhodila do kontajnéra na smeti.

Tomáš nechápal, prečo to urobila. Veď dobre vie, ako Kristián na tom tranzistore visí. Kontajnéry odvážajú ráno. Musia ísť ten tranzistor vyhrabať.

Kristián sa vrátil večer z výletu s krstnou mamou a zaľahol hneď spať. To, že jeho tranzistor zmizol z povaly zatiaľ netuší.

– Tato, myslel si túto baterku? – Klára sa vrátila z dielne a v ruke držala najväčšiu baterku, akú v dome mali.

– Áno. Tu máš gumené rukavice. Ideme!

Klára stála a nehybne pozerala pred seba.

Schmatol ju za ruku a pobrali sa ku kontajnérom. Asi by som s ňou mal ísť k ušnému. Nepočuje ma? Nerozumie mi? Tomáš sa čudoval, koľko otázok máva zrazu v hlave. Kto sú vlastne jeho deti? Pred Miladiným odchodom s nimi trávil minimum času.

Pomaly sa blížili ku kontajnérom. Tranzistor našťastie trčal navrchu zasypaný len niekoľkými polámanými vešiakmi. Priniesli ho domov, očistili a zaniesli na povalu.

Tomáš ešte chvíľu sedel v kuchyni a pozeral sa cez okno na záhony ruží, ktoré Milada pestovala. “… Vrátim sa.” – znelo mu v myšlienkach. Ale kedy? A odkiaľ?

Pobral sa do spálne. Vtom si všimol, že v Klárinej izbe sa ešte svieti. Klára už spala, asi zaspala od únavy. Ruku mala položenú na zápisniku.

Uvedomil si, že jeho deti radi píšu. Ale čo vlastne píšu? O čom? Nikdy sa ich na to neopýtal, ani či si to môže prečítať. Moje deti sú pre mňa cudzinci.

Pomaly vytiahol zápisník spod Klárinej ruky a chystal sa ho položiť na nočný stolík, keď jeho ospalé oči zachytili perom veľakrát obrysované slová:

“Milada mala pravdu. The stranger is deaf and needs help!”

Prečo svoju matku volá krstným menom? Aký cudzinec? A prečo to napísala po anglicky?

Tomáš zhasol svetlo a odišiel so zápisníkom do spálne.