V sérii článkov s názvom Jazyky a ja sa venujeme pohľadom na jazyky. Niektorým ľuďom sa už však otázky nedajú položiť priamo.
Dnešný rozhovor je fiktívny a bol spracovaný na základe zachovaných zdrojov.
Jazyky a Pavol Jozef Šafárik
◇◇◇
1) Kedy a kde ste sa začali učiť prvý cudzí jazyk? Aký jazyk to bol?
Bolo to počas mojich študentských rokov v Rožňave, 1805 – 1808, vtedy som sa okrem povinnej latinčiny naučil aj po nemecky a maďarsky. Neskôr som sa naučil po grécky a hebrejsky.
V skutočnosti však prvým “cudzím” jazykom, ktorý som sa naučil bola čeština. Keď som mal 7 rokov otec ma naučil abecedu a odvtedy som “sedel” v knihách, ktoré boli písané po česky. Požičiaval mi ich dedinský učiteľ.
2) Prečo ste sa začali učiť jazyk/y? Bolo to povinné, alebo ste mali inú motiváciu?
Češtinu som sa naučil pri čítaní spomínaných kníh, lebo som chcel, rád som čítal a učil sa. No a latinčina bola povinná.
3) Čo bolo pre Vás najťažšie a čo najľahšie sa naučiť?
Vcelku nič sa mi nezdalo až také ťažké, mňa to bavilo.
4) Jazyky ste sa teda radi učili. Prečo?
Lebo som potom mohol čítať viac kníh a preskúmať rôzne zdroje pre moju vedeckú prácu.
6) Kedy ste začali mať pocit, že dokážete hovoriť v nejakom cudzom jazyku?
Nepamätám si na presný okamih. Prišlo to plynule samo tým, že som veľa čítal a komunikoval v tých jazykoch a neskôr aj písal hlavne v češtine a nemčine.
7) Je nejaký jazyk, ktorý by ste sa ešte radi naučili? Aký? Prečo?
Akýkoľvek, ktorý by ma posunul vpred v mojej vedeckej práci.
8) Ktorý jazyk je podľa Vás najťažší a ktorý najkrajší?
Najkrajším jazykom pre nňa navždy zostal jazyk detstva, z rodného Kobeliarova, kam som sa počas štúdií vždy rád vracal a spomínal na všetky možné rozprávky, povesti o zbojníkoch, piesne.
Jazyky boli mojou vášňou, takže ani jeden sa mi nezdal ťažký. Každý mal nejaké úskalia aj zaujímavosti.
Boli však aj nevyhnutnosťou.
“Ak sa chceli vzdelanci Uhorska uplatniť v praxi, museli nevyhnutne ovládať všetky štyri jazyky krajiny: latinčinu, nemčinu, maďarčinu a slovenčinu.” (Z knihy Šafárik na Slovensku)
Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1895 v Kobeliarove, okres Rožňava. Mal troch starších vlastných a dvoch nevlastných súrodencov, keďže jeho otec sa po smrti jeho mamy znovu oženil a vyženil dve deti. Okrem toho mal aj brata menovca “prvého” Pavla Jozefa, ktorý však po roku zomrel.
Základy vzdelania získal pravdepodobne od otca. Potom študoval v Rožňave, v Dobšinej a ako 15-ročný odišiel z Gemera študovať na 5-ročnú školu do Kežmarku, ktorú však skončil rýchlejšie – za 4 roky.
Roky strávené v Kežmarku vplývali na jeho básnickú tvorbu. Do literatúry sa uviedol básnickou zbierkou Tatranská Múza s lyrou slovanskou (Levoča 1814).
Následne pôsobil ako vychovávateľ a po roku pokračoval v štúdiu na univerzite v Jene (Nemecko).
Priatelil sa s Františkom Palackým, Jánom Blahoslavom Benediktim, na jar v roku 1819 sa spoznal s Jánom Kollárom. V tom istom roku sa rozhodol zabojovať o miesto riaditeľa na gymnáziu v Novom Sade v Srbsku, ktoré aj vyhral.
V Novom Sade si založil rodinu so slobvenkou žijúcou v Srbsku Júliou Ambróziovou. Ovládala štyri jazyky: slovenčinu, češtinu, srbčinu a ruštinu a aktívne mu pimáhala s vedeckou prácou. Mali v Srbsku spolu tri dcéry a dvoch synov.
Najvýznamnejším Šafárikovým vedeckým dielom z tohto obdobia sú Geschichteder slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten – Dejiny slovanských jazykov a literatúr vo všetkých nárečiach (1826).
V roku 1833 sa presťahovali do Prahy, kde pôsobil ako redaktor, cenzor kníh, kustód pražskej univerzitnej knižnice, v ktorej sa v roku 1848 stal riaditeľom. Súčasne bol aj mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na Karlo-Ferdinandovej univerzite.
V Prahe sa im narodili chlapci, dvojičky, jeden z nich však ako štvorročný zomrel. Potom sa im narodili ešte štyri ďalšie deti.
Výsledkom jeho usilovného vedeckého bádania sú hodnotné práce:
V októbri 1860 požiadal o ukončenie na mieste riaditeľa v knižnici a cisár František Jozef I. jeho žiadosti vyhovel vlastnoručne písaným listom, pričom mu ako dôchodok ponechal celý plat.
Pavol Jozef Šafárik zomrel 26. júna 1861 a bol pochovaný na evanjelickom cintoríne v Prahe – Karlíne. Po zrušení cintorína bol v roku 1900 prevezený a pochovaný na Olšanských cintorínoch.
Preložil diela:
- Oblaky od gréckeho dramatika Aristofana
- Mária Stuartová od Friedricha Schillera
Boli po ňom pomenované:
- Pamätný dom Pavla Jozefa Šafárika v Kobeliarove
- Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach od r. 1959
- Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade
- ulice a námestia vo viacerých mestách – je Šafarikova ulica, či námestie vo vašom meste?
- mesto Tornaľa sa v rokoch 1948 – 1990 volalo Šafárikovo
Zdroje: UPJŠ, Osobnosti.sk, , TV Matica, Encyklopédia Beliana, gettyimages
Najnovšie články:
Ján Kollár a láska nebeská
