Jedného dňa sa slečna Epika Dejová rozhodla ísť na prechádzku do parku, v ktorom vytvorili záhony a skalky s rôznými krásnymi kvetmi. Ako si tak vykračovala a vychutnávala príjemnú atmosféru a pohodu, natrafila na skupinku detí hrajúcich sa s loptou. Niektoré z nich poznala, niektoré nie.

“Ahooooj Epika, poď sa s nami hrať!”

– “A čo hráte?”

“Poviem ti, kto som – Povedz mi, kto som.”

– ” To hrám rada.”

“Tak poď!”

Slečna Epika sa postavila do kruhu medzi ostatné deti a hneď jej v rukách pristála lopta. Epika začala rozprávať, kto je.

“Rada rozprávam príbehy, ktoré majú určitý sled. Niektoré príbehy sú veršované a niektoré neveršované. Aby v tom bol poriadok, rozdeľujem príbehy na dve pásma:

》pásmo rozprávača, ktorý hovorí monologický text a predkladá čitateľovi príbeh, opis priestoru, charakteristiku postáv apod.

》 pásmo postáv, hlavných a vedľajších, ich prehovory môžu byť vyslovené nahlas formou dialógu alebo myslené vo forme monológu”

Deti zatlieskali a Epika hodila loptu jednému z nich so slovami “Povedz mi, kto som.”

“Si aforizmová.”

• Aforizmus – krátka, stručná literárna forma, krátky výrok s vtipnou, príp. ironickou myšlienkou. Autor môže využívať satiru, protiklad a pod.

“Áno, som.” – prikývla hlavou Epika.

Dieťa hodilo loptu kamarátovi a ten pokraćoval:

“Ja si myslím, že si anekdotová.”

• Anekdota – krátke rozprávanie príbehu, príhody s komickou pointou, ktorá rozosmeje poslucháča /čitateľa. V súčasnosti sa synonymicky označuje ako vtip alebo žart. Anekdoty sú určené na ústne rozprávanie.”

– “Áno, to tiež sedí.”

Chlapec sa potešil a hodil loptu kamarátke.

“Ja ťa poznám už dlho. Ty si bájovo-mýtusová.”

• Báj/mýtus – kratší, epický, pôvodne neveršovaný žáner. Považuje sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy a najstarší epický útvar. Objavujú sa v ňom predstavy/príbehy o vzniku sveta a vesmíru, o vzniku ľudí a národov, rastlín, prírodných javoch a pod. Nevysvetliteľné javy sú pripisované bohom a polobohom. Báje obsahujú náboženské, filozofické a morálne prvky. V priebehu histórie si národy vytvárali bájoslovie/mytológie.

– “To je tiež pravda.” – pritakala Epika.

Dievča sa usmialo a lopta hneď veselo letela k ďalšiemu hráčovi.

“Pre mňa si nová kamarátka, ak si bájová, mohla by si byť aj bájková…”

• Bájka – krátky veršovaný alebo neveršovaný alegorický príbeh, v ktorom zvieratá, rastliny a neživé predmety konajú ako ľudia. Má didaktický charakter, vždy z nej vyplýva nejaké mravné ponaučenie, ktoré môže byť presne formulované alebo vyplýva z celej bájky. Autor v bájke kritizuje záporné ľudské vlastnosti obyčajne na postavách zvierat. Zvieratá získavajú určité vlastnosti, ktoré sa pre ne stávajú charakteristické, napr. líška – prefíkanosť, sova – múdrosť, včielka – usilovnpsť.

– “Uhádol si!” – zasmiala sa Epika.

“Hoď mne, ja viem!”

“Aj ja, poznám Epiku už dlho! Mne hoď!”

Detí pochytilo nadšenie z hry. Na rad sa dostala dlhoročná Epikina kamoška.

“Si baladová aj eposová.”

• Balada – lyrickoepická báseň so smutným až pochmúrnym dejom, ktorá sa obyčajne končí tragicky. Smrť môže byť spôsobená nadprirodzenou bytosťou, iným človekom alebo ťažkou sociálnou situáciou.
• Epos (z gr. epos – slovo, rozprávanie) – rozsiahly veršovaný epický útvar pracujúci s mýtmi/bájami. Základom deja sú príbehy o hrdinských činoch a slávnych bojoch hrdinov, prípadne bohov. Je to útvar epickej poézie so široko rozvetveným dejom – má hlavnú dejovú líniu a početné epizódne/vedľajšie dejové línie s väčším počtom postáv.

– “Veru, veru, niekedy som strašná tragédka a inokedy hrdinka.”

“A ja by som povedal, že si kroniková, lebo veľa vieš.”

• Kronika – epické literárne dielo, ktoré chronologicky zaznamenáva určité časové obdobie. Je to zápis historických udalostí, ktorý iba referuje a uvádza fakty. Niektorí kronikári v minulosti upravovali priebeh udalostí v prospech kráľa, ktorému slúžili.

– “Áno ja som zvedavá a rada si zapisujem udalosti. Ale aj rada fantazírujem.” – pripustila Epika.

“Tak budeš aj legendová, tipujem, lebo ja ťa poznám len pár hodín.” – spýtavo povedala dievčina, ktorá práve chytila loptu.

• Legenda – literárny veršovaný alebo neveršovaný epický útvar, ktorý rozpráva o živote svätých. Miešajú sa v ňom reálne fakty s fiktívnymi prvkami. Legenda väčšieho rozsahu sa označuje aj ako duchovný román.

– “Dobrá trefa!” – žmurkla Epika so zdvihnutým palcom 👍 – “a rada aj prekvapujem a som novelová.”

• Novela – krátka epická próza, podobná poviedke. Má však väčší rozsah, zložitejšiu štruktúru a dej sa odohráva v dlhšom časovom úseku. Dej je dramatickejší ako v poviedke, základná línia nebýva zbytočne prerušovaná ďalšími udalosťami, opismi ani vedľajšími epizódami a smeruje priamočiaro k vyvrcholeniu, často s prekvapujúcou alebo výraznou pointou.
  • Môže byť členená na kapitoly (označené číslicou, názvom alebo iba graficky oddelené). Na rozdiel od poviedky sa v nej okrem hlavnej postavy vyskytujú aj vedľajšie postavy, ich charaktery sú však menej prepracované ako charakter hlavnej postavy. Postavy sa v novele nevyvíjajú, sú nemenné.
  • Opis má menšie zastúpenie ako v poviedke, čitateľ sa dozvedá o charaktere postáv prostredníctvom ich konania, činov, dialógov.

“Heeej, idem ja! Si PPRR.”

– “A to je čo?” – rozosmiala sa Epika aj s ostatnými deťmi.

“Ja viem – pekná prívetivá, realistická, rázna.”

“Nie, to bude príjemná, pohodová, rozumná, radostná.”

“Alebo perfektná parťáčka, romantická rozprávačka.”

“Kdeže!” – ozval sa autor PPRR. “No predsa povesťová, poviedková, románová a rozprávková.”

• Povesť – krátky epický útvar s jednoduchým dejom, ktorý má určitý reálny základ – jedna zložka deja je pravdivá, môže ísť o reálnu historickú postavu, udalosť alebo skutočné miesto deja. Obsahuje aj fiktívne prvky.
• Poviedka – epický prozaický útvar kratšieho rozsahu. Má jednoduchý dej trvajúci kratšiu dobu. Dejová línia je priamočiara, bez odbočení. Má jednu hlavnú postavu (nanajvýš dve), ktorá vstupuje do deja už sformovaná, v priebehu deja sa nevyvíja. Obyčajne spracúva jednu udalosť a má jednu zápletku. Má kratší rozsah ako novela.
• Román – rozsiahle epické dielo, najväčší prozaický žáner so zložitou výstavbou. Zobrazuje veľký počet udalostí, postáv, javov, vzťahov, konfliktov, pracuje s neobmedzeným časovým obdobím.
  • Okrem hlavnej dejovej línie môže obsahovať aj vedľajšie dejové línie a epizódne príbehy. Autor môže využívať rôzne slohové postupy a prvky z viacerých jazykových štýlov.
  • Romány môžeme klasifikovať podľa: 
    • témy, napr. detektívny, vojnový, dobrodružný
    • literárneho obdobia, napr. stredoveký, renesančný, realistický
    • časového určenia deja, napr. historický román
    • výpovednej formy, napr. román vo forme denníkových zápiskov, román vo forme listov
• Rozprávka – pôvodne útvar ľudovej slovesnosti. Je to kratší epický útvar, v ktorom vystupujú ľudia, nadprirodzené bytosti, zvieratá, ktoré zasahujú do deja, často majú schopnosť hovoriť i predmety.
  • Dej sa obyčajne odohráva na neznámom mieste, ktoré obsahuje obrazy čarovného sveta. V rozprávkach sa opakujú magické čísla, napr. 3; 7, 12.
  • V jazyku nájdeme prvky ľudovosti. Rozprávka má šťastný koniec – dobro víťazí nad zlom. Nájdeme v nich ustálené vetné spojenia, napr. „Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami… Bol raz jeden kráľ.. Zazvonil zvonec…“
  • Rozprávky delíme na: 
    • ľudové: nepoznáme autora, zachovali sa ústnym podaním a patria do ľudovej slovesnosti
    • umelé, autorské: ppoznáme autora

Epika zatlieskala nad jeho popisom a deti si posadali, aby si dali prestávku.

Po chvíli Epika zvolala: “Pozrite, ten biely oblak vyzerá ako …”

Ako čo vyzerá ten oblak podľa vás?