Ján Kollár a láska nebeská

V sérii článkov s názvom Jazyky a ja sa venujeme pohľadom na jazyky. Niektorým ľuďom sa už však otázky nedajú položiť priamo.

Dnešný rozhovor je fiktívny a bol spracovaný na základe zachovaných zdrojov.

Ján Kollár bol slovenský básnik, spisovateľ, jazykovedec, filozof, zberateľ ľudovej slovesnosti, vizionár, archeológ, prvý predseda Spolku milovníkov slovenskej reči a literatúry, autor myšlienky slovanskej vzájomnosti.

Je po ňom pomenovaná planétka 20991 – volá sa Jánkollár.

♤♤♤

1) Kedy a kde ste sa začali učiť prvý cudzí jazyk? Aký jazyk to bol?

Keď som bol chlapec, bola to čeština.

2) Prečo ste sa začali učiť jazyk/y? Bolo to povinné, alebo ste mali inú motiváciu?

Vyplynulo to zo situácie s knihami, ktoré som mal k dispozícii v češtine. Túžba po čítaní a poznaní ma priviedla ku češtine a čeština k ďaľším knihám a štúdiu. Neskôr sa pridala nemčina, ktorú som využil pri štúdiu na univerzite v Jene, aj na cisárskom dvore ako dôverník pre otázky Slovenska a neskôr ako mimoriadny profesor slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni.

3) Čo bolo pre Vás najťažšie a čo najľahšie sa naučiť?

Ja som od mala rád čítal a nasával vedomosti, nepovažoval som jazyky za ťažké. S “r”, ktoré mi pri vyslovovaní spôsobovalo komplikácie, som sa popasoval.

*Replika rodného domu, v ktorom je Múzeum Jána Kollára*

4) Radi ste sa učili jazyky? Prečo?

Áno, rád. A prečo? Pre lásku. Nemčinu ma doučovala moja prvá detská platonická láska Karolínka v Kremnici. A moja celoživotná láska Mína bola nemka. Za ňou bola láska ku vzdelávaniu sa a skúmaniu.

5) Akými jazykmi hovoríte?

Slovenčina, čeština, nemčina, latinčina, maďarčina, poľština, perzština.

6) Kedy ste začali mať pocit, že dokážete hovoriť v nejakom cudzom jazyku?

Keď sme si pri rozhovore v danom jazyku vzájomne porozumeli.

Známka vydaná 20. 05. 1993, platná bola do 31. 12. 2009.

7) Je nejaký jazyk, ktorý by ste sa ešte radi naučili? Aký? Prečo?

Nemám žiadny vysnený jazyk.

8) Ktorý jazyk je podľa Vás najťažší a ktorý najkrajší?

Najťažší je ten, v ktorom je pre hovorcu náročná výslovnosť. Najkrajší je básnicky jazyk.

9) Zažili ste nejakú zábavnú / hroznú príhodu vďaka jazykom?

Áno. Moje rodné Mošovce sa chystal navštíviť superintendent Daniel Crudy. Mal som vtedy desať rokov a podujal som sa napísať verše, ktorými by ho naše dievčence privítali. Problém nastal v oslovení “dôstojný pán superintendent“. Toto slovo sa pre ne stalo jazykolamom. Namiesto superintendent hovorili “jsou prey v ten den, superiteren, supre-ten-den, superiny dent …“.

Problém som vyriešil tak, že som pána superintendanta nahradil zrozumiteľným pánom biskupom.

Ja sám som však tiež mal problém s jazykom, konkrétne s hláskou “r”. Mošovský lekár Kelíni nahováral mamu, aby mi dala podrezať jazyk, tak sa mi vraj reč napraví. Mama sa toho obávala a nedovolila to.

Pomohol mi učiteľ kremnickej školy Štefan Komáry, ktorý nám rozprával o Demostenovi, ako sa stal veľkým rečníkom, hoci aj on mal problém s výslovnosťou hlásky “r”. Aby si napravil rečový nedostatok, cvičil výslovnosť na brehu mora a zatváral sa na dlhý čas do podzemnej izby.

Odhodlal som sa nasledovať jeho príklad, ale keďže more nablízku nebolo, chodieval som k vodopádom do kremnických dolín a hôr alebo ku mlynom a k drvidlám. Tam som si cvičil niekoľko sto ráz vetu, ktorú mi poradil Komáry:

“Es reiten drei und dreissig Reiter über die Regensburgische Brücke”.

A potom po slovensky:

“A tie vrabce na tom tŕní štrnk-brnk do borievčia.”

Za krátky čas som si napravil výslovnosť do takej miery, že sa celá škola čudovala.

Planétka 20991 Jankollar

Planétka 20991 Jánkollár bola objavená na rovnakej fotografickej platni ako planétky 3393 Štúr a 19955 Hollý.

Objavil ju Milan Antal v skorých ranných hodinách dňa 28. novembra 1984 počas pobytu na observatóriu Piszkéstető v Maďarsku.

Planétka obieha okolo Slnka po takmer kruhovej dráhe s dobou obehu 5,11 roku (1869 dní) a jej veľkosť je odhadovaná na 7 km.

Meno planétky sa stalo oficiálnym po zverejnení v cirkulári MPC č. 43193, ktorý bol vydaný Medzinárodnou astronomickou úniou 4. augusta 2001.

Láska nebeská

*Podobá sa Friederika na Mínu popisovanú v Slávy dcere?*

Keď Janko vo veľkej skromnosti študoval na univerzite v Jene, v mestečku Lobeda, kde vypomáhal pri pastorácii, sa zaľúbil do dcéry evanjelického farára Frideriky Wilhelminy Schmidtovej. Keď sa o láske dozvedela jej matka, vzbĺkla hnevom, že ona dcéru nevydá za „uhorského barbara“.

Po skončení štúdií dostal Janko ako dvadsaťšesťročný miesto evanjelického farára v Pešti (dnešná Budapešť), ale ani tam na vzdialenú lásku nezabudol a vracal sa k nej v básňach ako k Míne (odvodené od Wilhelmina).

A nezabudla ani ona naňho.

Friderikina matka, aby definitívne zničila city oboch, napísala Kollárovi, že dcéra ťažko ochorela a kým list dostane, bude už na večnosti a dcéru presvedčila, že jej milý už nie je medzi živými (pozn. A že strigy neexistujú…).

Janko prežíval naozaj ťažké dni. Keď sa jeden z jeho priateľov oženil v Jene, požiadal ho, aby vyhľadal Friderikin hrob a v jeho mene naň položil kvety. Na veľké prekvapenie dostal list od samotnej Míny – živej a slobodnej!

Po šestnástich rokoch odlúčenia sa tak mohli naplniť ich city, do ktorých tak kruto zasiahla nežičlivá matka.

Zosobášili sa 22. septembra 1835 a narodila sa im dcéra Ľudmila.