Podľa rôznych zdrojov je v súčasnosti na svete viac ako 33 000 prirodzených jazykov, jazykovedci však za samostatné uznávajú len okolo 3000 – 7000 jazykov z dôvodu nejasnej hranice medzi jazykmi a dialektmi. Prirodzené jazyky sa vyvíjajú spontánne a slúžia na bežné dorozumievanie sa. 

Podľa príbuznosti sú jazyky rozdelené do jazykových rodín, ktorých počet je uvádzaný rôzne, od 94 do 218. Najrozšírenejšie sú jazyky patriace do indoeurópskej jazykovej rodiny. Najčastejšie uvádzaný počet týchto jazykov je 443 a hovorí nimi 44–48% ľudí na svete. 

Zo zemepisného hľadiska tretina jazykov sveta pripadá na Áziu, ďalšia necelá tretina na Afriku, pätina na Pacifik, cca 15% na Ameriku a relatívne najnižší počet jazykov pripadá na Európu, avšak hovorí nimi viac ako štvrtina ľudstva. Približne 46 jazykov má len jedného rodeného hovorcu a okolo 2 400 jazykov je na pokraji zániku. Ročné vymizne asi desať jazykov. 

Okrem prirodzených jazykov existujú aj jazyky umelé (vytvárané, plánované). Zámerom ich tvorcov je vytvorenie jednotného medzinárodného jazyka s jednoduchou gramatikou a slovnou zásobou bez rôznych výnimiek a zložitosti národných jazykov. 

Doteraz bolo zaznamenaných okolo tisíc pokusov o vytvorenie jednoduchého umelého jazyka. Nižšie je uvedených zopár príkladov:

• 1734 – Neznámy nemecký filozof so pseudonymom Carpophorophilus sa pokúsil vytvoriť jazyk vychádzajúci z latinčiny, pričom použil aj prvky iných jazykov a zaviedol zredukovanú abecedu so 16 písmenami.  
• 1817 – Francúzsky učiteľ Jean François Sudre (1787–1862) zostavil jeden z najzaujímavejších umelých jazykov solresol, tkzv. univerzálny „hudobný“ jazyk, ktorého slovná zásoba pozostávala výlučne zo solmizačných slabík (do, re, mi, fa …), na zápis slov sa používali noty a odkaz tak mohol byť zahraný na nejakom hudobnom nástroji. 
• 1879 – Významnejší medzinárodný úspech mal nemecký katolícky kňaz Johann Martin Schleyer (1831–1912) so svojim jazykom volapük („svetová reč“), ktorý používa slová zo živých európskych jazykov avšak v zjednodušenej podobe. Tento jazyk sa používal do 90-ch rokov 19. storočia, kedy ho vytlačil zatiaľ najúspešnejší umelý jazyk esperanto. 
• 1887 – Prvý návrh esperanta zverejnil poľský lekár Łazarz Zamenhof Zamenhof (1859–1917) v učebnici Lingvo Internacia (Medzinárodný jazyk), ktorú vydal pod pseudonymom Dr. Esperanto (=„dúfajúci“). Prepracovanejšia verzia vyšla v roku 1905 pod názvom Fundamento de esperanto (Základy esperanta). Esperanto čerpá slovnú zásobu a morfologické rysy z románskych a germánskych jazykov. Má jednoduchú gramatiku a lexiku. Používa sa v 115 krajinách a približný odhad počtu ľudí, ktorí ním hovoria je 2 milióny. 
• 1903 – Taliansky matematik Giuseppe Peano (1858–1932) zverejnil dielo Latino sine flexione (Latinčina bez ohýbania slov). 
• 1922 – Estónsky profesor Edgar de Wahl (1867–1948) vytvoril jazyk occidental, v ktorom sa pokúsil o kompromis medzi prirodzenosťou a požiadavkou jednoduchej pravidelnosti, avšak tento jazyk sa nejako výraznejšie nepresadil.
• 1928, 1930 – dánsky lingvista Otto Jespersenem (1860–1943) vytvoril projekt novial, ktorý však tiež nijako výraznejšie neuspel. 

Zvláštnu skupinu umelých jazykov tvoria umelecké jazyky (artlang), ktoré sú vytvárané k zvýšeniu účinnosti nejakého umeleckého diela. Najrozšírenejšie sú fiktívne jazyky, ktoré sa objavujú v beletrii, filmoch, divadelných, či počítačových hrách, napr. newspeak – dvojzmyselný eufemistický jazyk použitý v románe Georga Orwella 1984; jazyky sci-fi diel ako vznešená elfština z románov Johna Ronalda Reuela Tolkiena (Hobit, Pán prsteňov), alebo jazyk mimozemskej rasy klingonština v sci-fi seriáli Star Trek.

^{_{Čias. zdroj: Gordon, Raymond G., Jr., ed. (2005): Ethnologue: Languages of the World.}}