Na vzniku novej spisovnej slovenčiny sa dohodli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža v júli v roku 1843 na fare v Hlbokom, odkiaľ išli na Dobrú Vodu za bernolákovcom, spisovateľom Jánom Hollým, od ktorého dostali súhlas na vznik a používanie novej spisovnej slovenčiny.
Štúrovská spisovná slovenčina sa zakladá na dvoch stredoslovenských nárečiach: liptovskom a turčianskom.
Dovtedy sa na Slovensku medzi katolíckymi učencami používala bernolákovčina a medzi evanjelikmi biblická čeština. Novú slovenčinu jej autori bránili na stránkach Slovenských národných novín a postupne vznikli aj kodifikačné diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (Liptovský sv. Mikuláš, 1846, Tatrín), ktorá nám podáva vedecký opis gramatickej stavby slovenského jazyka a jeho fonetického pravopisu (výslovnosti), založeného na hovorenej reči, t. j. na stredoslovenskom nárečí.
Kodifikačné pravopisné pravidlá štúrovskej slovenčiny:
- ä, é, iu nemala – iba a, e
- i, í, y, ý nemala – iba i, í
- ô > uo: slovenskuo, dobruo
- ia, ie, iu > ja, je: nárečja, vjera, luďja
- ď, ť, ň, ľ > ď, ť, ň sa písali vždy vyznačené a bolo len l : ďeťi, ňemá, ňeďela
Morfológia (časť gramatiky zaoberajúca sa ohýbaním slov a slovných druhov):
- Genitív plurál mužský rod ( 2. pád množné číslo) mal koncovku – ou: chlapcou
- Nominatív singulár stredný rod (1. pád jednotné číslo): umeňja
Písanie veľkých písmen – podstatné mená:
- na znak vážnosti a úcty: Vlasť, Slovenskí
Minulý čas mal koncovku – u:
- mau, volau, robiu
Zákon o rytmickom krátení bol bez výnimiek.
Príklad štúrovského textu:
Zobuďme sa …, pilní tovarišja, povstaňme zo sna leňivosti, dopomáhajme k vidáňú naších novotních slovenskích kňíh, kde nemuože z útratami, ňech takto chiťí pero, ňech položí ruku na papjer, ňech sa zahleďí do kňihi, a čo si teraz ňetrúfa, to v nasledujúcich časoch skutkom svetu preukáže.
Písanie i, í, y, ý
Mäkké a tvrdé i/y je výsledkom hodžovsko-hattalovskej reformy, ktorá vznikla ako kompromisná dohoda v októbri 1851 medzi štúrovcami a bernolákovcami o jednotnej podobe spisovnej slovenčiny.
Reforma zaviedla etymologický pravopis, viac než v Štúrovej slovenčine sa bral ohľad na historický vývin jazyka, nárečia, češtinu (vplyv češtiny bol výrazný) a ruštinu.
Pravopisne sa zaviedlo:
- písanie y, ý
- písanie ä, ľ, é, ia/ie/iu/ô
- písanie de, te, ne, le, di, ti, ni, li bez mäkčeňa
- v genitíve (2. pád) množného čísla mužského rodu koncovka – ov (namiesto -ou): chlapcov, bratov
Príklad textu:
Súc obdarení duchom, môžeme si nielen o známych než i o neznámych nám vecach všeličo a rozmanite mysleť. To, čeho sme sa o známych abo neznámych nám vecach domysleli čili výkon ducha mysliaceho, je myšlienka.
Ukážka z Mluvnice jazyka slovenského od Martina Hattalu z roku 1864
