Mysliteľ, záhradník, šľachtic – Lev Nikolajevič Tolstoj

Narodil som sa 9. septembra 1828 v rodinnom sídle v Jasnej Poľane, neďaleko mesta Tula, južne od Moskvy. Moji rodičia pochádzali zo starých šľachtických rodov a naša rodina patrila k najvyššej ruskej aristokracii.

Spolu s tromi bratmi a sestrou sme strávili detstvo zväčša v Moskve a Jasnej Poľane. Keď otec Nikolaj (Iľjič Tolstoj, 1837) a mama Marija (Nikolajevna Volkonská, 1830) zomreli, starala sa o nás naša teta.

Od roku 1844 som začal študovať právo a orientálne jazyky na univerzite v Kazani. Viac ako štúdium ma však zlákala zábava a karty.

V Kazani som si začal viesť denník, v ktorom som si zaznamenával aj svoje morálne poklesky a najintímnejšie myšlienky, z ktorých mnohé sa dotýkali otázky zmyslu ľudskej existencie.

V roku 1849 som sa vrátil domov, avšak som tam dlho nepobudol. Odišiel som do bojov na Kaukaze a Kryme.

V roku 1856 som odišiel do výslužby a začal som sa zaoberať a hlásiť k myšlienkam pacifizmu.

“…война… противное человеческому разуму и всей человеческой природе событие”.

Война и мир

Cestoval som po Európe a bol som znechutený morálnym úpadkom. Zároveň som sa rozhodol, že zlepším postavenie svojich nevoľníkov. Myslel som si, že cestou bude vzdelanie.

V roku 1859 som otvoril prvú školu pre svojich poddaných a ich deti, v ktorej som aj vyučoval. Roľníci však vo vzdelávaní nevideli žiadny zmysel a považovali ho za záťaž.

Ostatní šľachtici vnímali moje aktivity ako neprimerané môjmu postaveniu a začali ma považovať za čudáka.

Stále viac som sa venoval písaniu.

Moja prvá novela Detstvo (Детство) bola uverejnená v literárnom časopise Sovremennik a vzbudila u čitateľov záujem a tak som pokračoval v písaní.

V roku 1862 som sa oženil so Sofiou (Andrejevna Behrsova). Mali sme spolu dvanásť detí, ale žiaľ päť z nich nám zomrelo v detskom veku.

Počas harmonických rokov v manželstve som napísal románovú epopej Vojna a mier (Война и мир).

Neskôr som napísal moje slávne realistické romány Anna Kareninová (Анна Каренина, 1877) a Vzkriesenie (Воскресение, 1899).

Za svoje početné názory a myšlienky som bol v roku 1901 exkomunikovaný z ruskej pravoslávnej cirkvi. Moje názory sa v budúcnosti budú označovať ako kresťanský anarchizmus.

Môj vzťah s manželkou a deťmi sa začal komplikovať. Často som uvažoval o odchode od rodiny, túžil som žiť ako obyčajný roľník.

Neprestával som písať, prekladal som z francúzštiny a vytvoril som:

poviedky a novely: Sevastopoľské poviedky (Севастопольские рассказы), Kreutzerova sonáta (Крейцерова соната), Otec Sergej (Отец Сергий), Kozáci (Казаки), Spoveď (Исповедь), Smrť Ivana Iľjiča (Смерть Ивана Ильича) atď.
denníky (Дневники) v rokoch 1854 – 1893
drámy: Plody vzdelanosti, Vláda tmy, Živá mŕtvola
množstvo listov (Письма)

V roku 1904 sa stal mojim osobným lekárom Dušan (Makovický, Slovák). Bol aj mojim jediným spoločníkom na úteku z domu začiatkom novembra 1910. Počas úteku som však prechladol a musel som uľahnúť v budove železničnej stanice v Astapove. Tam som napokon v kruhu viacerých priateľov a členov rodiny odišiel na onen svet.

Pochovali ma tak, ako som chcel – v parku v mojej milovanej Jasnej Poľane.