nedeľa, 24 novembra, 2024

SLOVENČINA

Románopisec, satirik a frfloš – Jozef Ignác Bajza

 

Viete kde je Predmier? – Predsa pred mierom.

No dajme žarty bokom! Po ceste hore potokom, vlastne riekou Váh, dôjdete až ku mojej rodnej dedine Predmier – v 21. storočí to bude  okres Bytča, Žilinský kraj.

Narodil som sa tam v čase snežienok, 5. marca 1755. Moji rodičia, tatko Ondrej a mamka Barbora, boli zámožnejší sedliaci. Náš rod využíval šoltýšske výsady a medzi nimi aj dedičné richtárstvo.

Keď som podrástol na mládenca, chcel som ísť študovať. Jediná možnosť bola teológia (až do zrušenia nevoľníctva Jozefom II.). Študoval som ju tri roky, od roku 1777, vo Viedni na známom Pázmaneu a potom som sa stal kaplánom pri kapitule v Trnave.

Cítil som sa však ako básnik a v roku 1782 som sa chystal vydať zbierku veršovaných epigramov Rozličních veršuv knižka prvňa. Zasiahol však bratislavský cenzor a môj zámer znemožnil.

V roku 1783 som dostal faru v Dolnom Dubovom, kde som pôsobil takmer dvadsaťdva rokov.

Autor: Ľuboš Repta

V rovnakom roku som vydal prvý diel  románu René mlaďenca príhodi a skúsenosti, ktorý bude považovaný za prvý román napísaný v slovenčine.

Tlač druhého dielu bola žiaľ na zásah cirkevnej cenzúry zastavená. Zanechal som jeho rukopis (ten sa stratí, známe budú iba dva nedotlačené exempláre).

V Reném som sa snažil spojiť zábavu a mravoučné prvky. Písal som o vymyslených dobrodružstvách Reného, syna benátskeho kupca, ktorý spolu so svojím pomocníkom Van Shiphoutom, hľadá po svete svoju sestru Fatimu.

Nepáčilo sa mi, že Slováci ako osobitná a starobylá národnosť v Uhorsku nemajú vlastnú spisovnú reč, ktorá by ich zjednocovala. Čo som sa ja nahromžil na “hnilobu predkov”! A môjmu sarkazmu neušla ani moja generácia ľahostajná k literatúre a materinskému jazyku.

Chcel som ísť príkladom.

“Reč sa knihami v prvotnej svojej prirodzenosti zachováva, knihami sa krášli, knihy reč vo svojej kráse ďaleko poroznášajú. “

Nebol som však v jazykovede rozhľadený ani vzdelaný a môj spôsob písania sa vymykal zákonitostiam slovenského jazyka. Dostával som sa do potýčok s  Bernolákom a Fándlym. Ich nová slovenčina sa napokon presadila a to najmä v diele Jána Hollého.

Napriek všetkému som veľa písal. Napísal som napr.:

  • Právo o živení faráruv (1887)
  • Anti-Fándly, hanopis na adresu Juraja Fándlyho (1889)
  • Veselé účinki, a rečeňí, které k stráveňu trúchľivích hoďín zebral a vidal…, kniha anekdot, humoristických rozprávaní, poviedok a hádaniek (1795)
  • Prikladi ze svatého Písma starího a novího Zákona (1813)

Prevažnú časť svojich diel som vydal vlastným nákladom.

Z Dolného Dubového som prešiel do Prietrže pri Senici a v roku 1815, v lete na Annu, som sa stal na 13 rokov farátom v Zbehoch pri Nitre.

Neskôr som sa stal  bratislavským kanonikom a v Bratislave som prežil aj svoje posledné roky a dni na tomto svete. Odišiel som ako 81-ročný v čase snežiku,  1. decembra 1836, a pochovaný som v kapitulskej krypte dómu sv. Martina v Bratislave.

Zanechal som 7223 zlatých na dobročinné ciele. Podporil som aj činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej.

Žil som na prelome dvoch búrlivých storočí, 18-teho a 19-teho. V čase, keď o mne čítate, 21. storočie, snáď už žijete v slobode a mieri, nie pred mieri.

⛵⛵⛵

 “Až do večera sa René túlal po brehu a od mora neodišiel ani na krok. A bol by tam ostal aj celú noc, keby ho stade neboli odplašili všelijaké vodné potvory, čo po západe slnka vychádzali vždy z mora i z Nílu na súš, aby sa napásli. Ako začali vykúkať z vody a vyliezať na brehy, Reného tak vydesili, že ušiel od člna a utekal až do úmoru. Hoci už nevládal, predsa išiel ďalej, lebo radšej sa chcel dostať do rúk hocakým ukrutníkom, než zmiznúť v bachore nejakej obludy. Po istom čase sa už domnieval, že sa dosť vzdialil od mora i rieky a že nablízku musí byť nejaká osada, keď sa zrazu prepadol do akejsi jamy a rovno dačomu živému na chrbát. Jeho strach sa ešte zväčšoval najmä vtedy, keď sa v úzkom priestore ležiaca potvora pohla a pokúšala sa vstať, pričom škrípala zubiskami. René sa usiloval stade vydriapať, ale vždy sa zrútil dolu a kamkoľvek sa pohol, ihneď sa odrazil späť. Plný zúfalstva z nevydarených pokusov dostať sa z priepadliska, s veľkým strachom očakával ráno, ktoré mu vari vnukne dajaký spôsob, akým by sa vyslobodil z tejto strašnej hospody. Zatiaľ sa všemožne varoval priblížiť k hlave obludy, ktorá mu ináč pre úzky priestor nijako nemohla ublížiť.

Keď na svitaní pomaly už rozoznával podobu svojho spolukvartieľnika, videl, že …”

z románu René mládenca príhody a skúsenosti I. diel

 

Štúrovská slovenčina

Slovenské nárečia

Prvá báseň v spisovnej slovenčine

 

Zdroje: wikipedia.org, obecne-noviny.sk, web