Dana Slančová vo svojej knihe Praktická štylistika hovorí k tejto téme nasledovné:

Pravidlom pri tvorbe textu je antická zásada zo Sokratovho dialógu Faidros:

“Najprv musíme poznať pravú podstatu všetkých vecí, o ktorých hovoríme alebo píšeme.”

… Mali by sme hovoriť alebo písať len o veciach, ktoré poznáme alebo ktorým rozumieme – musíme mať teda ujasnenú tému a ak si to text vyžaduje, mať pre jeho tvorbu zhromaždený dostatočný materiál chápaný ako faktický alebo myšlienkový “materiál”.

Pred vypracovaním textu si objasníme tri otázky:

1. Akú tému budeme spracúvať a pre akého percipienta (čitateľa).

2. Koľko času máme k dispozícíí = predpokladaný čas si možno rozčleniť na šestiny:

3/6 na štúdium prameňov
2/6 na vypracovanie
1/6 na kontrolu

3. Aké pomôcky máme k dispozícii = pod pomôckami rozumeime potrebnú literatúru, výsledky pozorovaní, pokusov apod.

📖📊📉📚

Fáza usporiadania znamená predovšetkým uvedomenie si konkrétnej komunikačnej stratégie a komunikačného plánu. To znamená uvedomiť si vnútornú štrukturáciu témy a zároveň túto štrukturáciu zosúladiť s komunikačným cieľom.

Musíme teda:

oddeliť hlavné a vedľajšie problémy, uvedomiť si hlavné a podriadené časti témy
určiť najúčelnejšie poradie základných problémov alebo dôležitých bodov
vytriediť nedôležité, s vecou nesúvisiace časti.

🗂 🗂 🗂

Nasleduje fáza samotnej štylizácie textu, teda tvorby jeho súvislej podoby.

V tejto fáze sa neberie zreteľ na presnosť vo výbere slov a stavbe viet. Ak autora nemôže napadnúť primeraný výraz, použije ten, ktorý mu zišiel na um ako prvý aj za cenu, že nebude priliehavý a bude sa musieť korigovať. Ak prácu treba prerušiť, je dôležité aspoň heslovite zachytiť začiatok myšlienky, ktorou sa bude na prerušenom mieste pokračovať. Táto fáza výtavby textu by sa mala vykonať v čo najmenšom časovom rozpätí a v čo najvyššom tempe.

Ak sa na výslednej podobe textu zúčastňuje viacero autorov, napr. pri kolektívnom článku, referáte apod., je dobré, ak základnú štylizačnú prácu urobí jeden z autorov, ostatní môžu potom jeho text dopĺňať a spresňovať.

💭 💭 💭

Ďalšia fáza práce s textom znamená jeho dopracovanie, spresňovanie, to znamená dopracovanie a spresňovanie výberu slov, konštrukcií (viet), odsekového členenia, rámcových častí – úvodu, záveru, názvu a napokon vybavenie textu dokladovým materiálom, grafmi, tabuľkami, ilustráciami, fotografiami.

Osobitnú pozornosť treba venovať odvolávaniu sa na cudzie pramene a citovaným častiam textu.

Zdroj, citát plní v texte úlohu názorného príkladu, spresnenia, argumentu, ale aj istého oživenia, ba dokonca môže pôsobiť ako estetizujúci prostriedok.

Spôsob uvádzania citovaných častí sa rôzni podľa typu textu. Jednotlivé údaje sa v citáciách, zdrojoch na konci textu uvádzajú takto:

1. Meno autora sa vždy uvádza v poradí: priezvisko, meno (len iniciálami) a píše sa verzálkami (veľkými písmenami), napr.:

KUKUČIN M.

KOMENSKÝ J. A.

Pri viacerých autoroch sa ich mená uvádzajú v takom istom poradí a oddeľujú sa pomlčkou (s medzerami), napr.:

LESNÁ H. – FAUSTA J.

Ak sú autori viacerí ako traja, uvedie sa spravidla prvý autor a pripojí sa výraz a i. (a iní), napr.:

KRASKO F. a i.

LIPOVÁ A. a i.

2. Názov sa uvádza v jazyku citovanej publikácie, prepísaný do latinky. Ak sa originálny názov dopĺňa slovenským prekladom, uvádza sa preklad v zátvorkách hneď za originálnym titulom, napr.:

Happy Day [Šťastný deň]

Keď sa skracuje veľmi dlhý názov, vynechané slová sa nahradia troma bodkami, napr.:

Najväčšie šibalstvá z našej dediny alebo ako…

Pri anonymných publikáciáach s názvom Zborník, Práce, Proceedings apod. sa za tento názov uvádza v zátvorkách názov vydávajúcej inštitúcie, ak nie je uvedená ako vydavateľ, napr.:

Zborník (ASD)

3. Poradie a miesto vydania sa píšu v origináli, resp. transkripované do latinky. Na označenie poradia sa používajú arabské číslice a zvyčajné skratky vyd., izd., ed. atď. Poradie vydania sa uvádza vždy. Napr.:

5. vyd., 1. izd., 2. ed.

4. Názov nakladateľstva sa vypisuje celý, resp. oficiálnym skráteným názvom, napr.:

Mladé letá, SPN

5. Rok vydania sa píše arabskými číslicami, pri viaczväzkových súboroch sa zaznamenáva rok prvého a posledného zväzku, napr.:

1998, 2006 – 2015

6. Ročník a číslo periodika sa píše tiež arabskými číslicami. Číslo periodika uvádzame len vtedy, ak nie je celý ročník číslovaný priebežne.

Ak ide o dovjčíslo, píše sa pomocou lomky, napr.:

8, 5/6, 11/12

7. Údaje o rozsahu sa v základnej citácii uvádzajú:

celkovým počtom strán danej publikácie, napr. 485 s., 265 s.
konkrétnou stranou, napr. s. 42, s. 161
pri neprerušenom texte sa uvádza prvá a posledná strana, medzi ktorými sa píše spojovník, napr. s. 55 – 82

KVETNÁ A.: Slovenské príslovia, 1. vyd., Mesto, VJP, 2021, 319 s.

Posledná kontrola textu znamená celkové zhodnotenie. Téma, účel a stratégia sú už v tejto chvíli jasné, takže sa môžeme sústrediť na konečnú úpravu, pričom hotový text, obrazne povedané, podrobujeme niekoľkým skúškam. Sledujeme pritom niekoľko aspektov:

a) spôsob spracovania témy

Zodpovedá téma a spôsob jej spracovania predpokladanému percipientovi (čitateľovi)?
Je spracovanie témy pochopiteľné, sú neznáme pojmy vysvetlené, vyplývajú nové, neznáme informácie zo známych informácií?
Udržiava sa záujem percipienta (čitateľa)?

b) spôsob členenia textu

Je spracovaná téma primerane rozdelená do jednotlivých častí? Pri rozsiahlejších prácach sú to jednotlivé kapitoly a podkapitoly a následné odsekové členenie, pri menej rozsiahlych textoch si všímame odsekové členenie.
Obsahujú jednotlivé časti len to, čo je vzhľadom na komunikačný cieľ primerané?
Neopakujú sa nefunkčne jednotlivé tématické prvky? Nehovoríme o tých istých veciach niekoľkokrát bez toho, aby sme prinášali nové vecné alebo postojové informácie?
Je text napriek svojmu členeniu vnútorne koherentný, jednoliaty?
Je názov dostatočne informatívny? Korešponduje s obsahom a charakterom ostatného textu?
Spĺňa úvod a záver svoju funkciu?

c) miera vyjadrenia vlastných myšlienok

Vyjadrujeme v texte vlastné stanovisko? Vychádzame z toho, že text by mal čitateľovi prinášať nové, novo videné, resp. novo usporiadané informácie?

d) zmysel textu

Zodpovedá zmysel textu nášmu komunikačnému zámeru?
Sú závery logicky odôvodnené?
Sú všetky pravdepodobne neznáme slová (cudzie slová, termíny) objasnené?
Skontrolujeme tiež, či súhlasia číselné údaje, tabuľky, grafy, ilustrácie, fotografie, citáty a pramene.

e) výrazové prostriedky

Zodpovedajú výrazové prostriedky komunikačnému cieľu a funkcii textu?
Sú myšlienky usporiadané do prehľadných, primerane dlhých výpovedí? Vyjadruje sa ich vzájomná súvislosť pomocou jasných a jednoznačných nadväzovacích prostriedkov?
Ak sa pri štylizácii “zamotáme” do príliš dlhej a neprehľadnej vety, najlepšie je začať znova a celú vetu preštylizovať, prípadne ju rozdeliť na viacero viet.
Zodpovedá štylistická hodnota používaných slov štýlovej norme, platnej pre predpokladanú komunikačnú situáciu?
Nepoužívame v texte príliš abstraktné (a v podstate nič nehovoriace) slová?
Sú slová vo vete a vety usporiadané tak, aby mal text prirodzený rytmus? Plynulé tempo a prirodzený rytmus textu umožňuje aj jeho plynulejšiu a ľahšiu percepciu (plynulejšie a ľahšie pochopenie a prijatie textu čitateľom). Na preskúšanie tejto požiadavky sa odporúča prečítať si príslišné časti textu nahlas. Vyhovuje text zdvorilostným princípom?

f) interpunkcia a pravopis